Optický teodolit. Tieto prístroje snímajú uhly cez optickú stupnicu a nóniový systém, pričom na dokončenie meraní sa spoliehajú na manuálne pozorovanie a odčítanie. Ich štruktúra je relatívne tradičná a vyžaduje si vysokú prevádzkovú zručnosť, ale ponúkajú silnú stabilitu a spoľahlivú presnosť a bežne sa používajú v základnom geodickom a inžinierskom usporiadaní.
Elektronický teodolit. Vo svojej štruktúre obsahuje fotoelektrický kódovač, ktorý premieňa zmeny uhla na elektrické signály a priamo zobrazuje výsledky merania cez digitálny displej. V porovnaní s optickými teodolitmi ponúkajú elektronické teodolity rýchlejšie čítanie, menšie chyby a zníženú ľudskú chybu, čo z nich robí najpoužívanejší typ v inžinierskom prieskume.
Teodolit totálnej stanice (predchodca alebo integrovaná forma totálnej stanice). Integruje funkciu merania vzdialenosti do elektronického teodolitu, čo umožňuje súčasné meranie uhlov a vzdialeností, výpočty súradníc a ukladanie údajov. S komplexnejšími funkciami sa postupne stal hlavným zariadením moderného geodézia.
Teodolity možno tiež klasifikovať podľa úrovne presnosti na bežné teodolity a presné teodolity. Prvý z nich sa používa na všeobecné inžinierske prieskumy, zatiaľ čo druhý sa používa na vysoko presné{1}}kontrolné prieskumy a vedecký výskum.
